„Vyučovanie len informácie dáva do hlavy, ale výchova rozvíja.
Výchova nedáva množstvo, ale dáva kvalitu.
Pomáha ruži stať sa s ozajstnou ružou.
A dieťaťu nájsť a rozvíjať samo seba.”Péter Müller
Šťastie dieťaťa – výchova k šťastiu
Šťastie pre každého človeka je ako balzam, je jeho duševné blaho, vnútorná hnacia sila, základ kreativity, je hnacím motívom jeho skutkov a skutočný zmysel jeho života. Detské šťastie vytvára budúcnosť, lebo ten, kto žije šťastne už ako dieťa, skôr objaví zmysel života, má ciele, je pripravený k činu, je temperamentný a nadšene sa vrhá do života. Výchova k šťastiu nie je jednoducho cieľ, ale je to misia: pre rodičov, pre učiteľov v materskej škôlke, pre učiteľov, pre štát….!
Toto je poslanie Programu vyučovania šťastia IWEN >>
„K šťastiu nevedie žiadna cesta. Šťastie je cesta.”
Buddha
Je šťastie otázkou výchovy? Ako spoznáme, že dieťa je šťastné?
V dnešnom svete je šťastie veľkým pokladom a k jeho dosiahnutiu potrebujeme očistiť svoju dušu. Duchovná očista nie je ľahká úloha, lebo časť ľudstva kŕčovite zháňa „potešenie” (prehnané jedenie, pitie, drogy, fajčenie, nesmierne veľa roboty) a predsa sa necíti šťastne. A tým pádom ani naše deti nie sú šťastné. Šťastie v každom prípade sa má hľadať v rodinnej harmónii. Rodič je vzorom a príkladom, koho dieťa slepo nasleduje, a preto rodinné prostredie má obrovskú úlohu a vplyv pri výchove ku šťastiu. Skôr ako dieťaťu dáme nálepku „zlé”, v prvom rade my, rodičia skúsme sa zamyslieť nad tým, či vo svojej duši máme harmóniu alebo „plávame” v šťastí, ktoré je len predstierané. Šťastné dieťa sa cíti dobre vo svojej koži, veľa sa usmieva, šantí, postupne objavuje, pozoruje –pýta sa, hrá sa, behá, má žiarivý pohľad…ľúbi žiť na zemi, cíti sa v bezpečí a je šťastné so svojimi rodičmi.
K našim rodičovským povinnostiam patrí, aby sme sa rozvíjali a sa stali viac šťastnými, lebo akým spôsobom žijeme my, ten vzor dávame ďalej nášmu potomstvu.
„Našou úlohou nie je, aby sme učili deti, ako čeliť krutému a nemilosrdnému svetu. Našou úlohou je vychovať deti, ktoré svet urobia menej krutým a viac láskavým.”
L.R. Knost
Začiatky výchovy k šťastiu v staroveku
Podľa Platóna cieľ nie je šťastím jednotlivca, ale šťastím veľkého celku, čiže štátu. Potvrdzuje to aj Aristoteles v diele „Etika Nikomachova” a vyjadruje, že cieľom ľudského života je šťastie. K jeho dosiahnutiu vedie cnostný a morálny život, ktorý slúži štátu. Rimania nasledujú ideál „VIR BONUS” = „dobrý človek”. Odvaha, ako cnosť vedie k šťastiu a vo výchove k šťastiu detí hlavnú úlohu zohráva milujúca matka. Quintilianus, významný predstaviteľ rímskej pedagogiky, k šťastiu predpokladá morálnosť. –
„Mám rád takého žiaka, ktorého pochvala zdvihne, sláva ho robí šťastným a keď ho porazia, tak plače.”
(Pukánszky str. 63.)
Zánik výchovy k šťastiu v stredoveku
Podľa stredovekých ideálov zdrojom morálky nie sú vedomosti, ale viera a láska, ktoré rozvíjajú detské šťastie pod ochranou matky. Kresťanský človek bol riadený láskou, sebaobetovaním, pokorou, snahou o mier, duševnou silou a v týchto hodnotách videl základné kamene svojho šťastia. Problémom tohto „pekne” vyzerajúceho ideálu bolo to, že láska nevylúčila telesný trest a dieťa považovali za malého dospelého, a tak mu udeľovali aj tresty.
Znovuzrodenie šťastia a výchova k šťastiu v období renesancie
Renesancia bola obdobím „revolúcie JA”. Našťastie do výchovy sa vrátila naspäť dobrota a s renesanciou prišlo obdobie nevinného detstva. Humanisti si ctili deti. Základ pre šťastie tvorila morálna výchova. Luther ďalej rozvíjal a posilňoval dôležitosť rodinnej výchovy.
Tvorcovia novodobej výchovy šťastia: Comenius, Rousseau, Locke, Pestalozzi
Comenius veril vo všemohúcnosť výchovy a považoval ju za liek na problémy v spoločnosti. Locke ako ozajstný bádateľ šťastia položil otázky, ako napr.: „Aké hodnoty považujete za nevyhnutné pre dosiahnutie ľudského šťastia? Zdravie, dobrú náladu, vedomosti, dobré skutky a posmrtnú, večnú, nehmatateľnú nádej šťastia.” (Pukánszky str. 188) Rousseau v XVIII. storočí, ktoré bolo storočím pedagogiky, vyzdvihol, že dieťa je v podstate dobré. To ďalej potvrdzoval v knihe s názvom „Emil alebo o výchove” pomocou ETIKY ŠŤASTIA, ktorej cieľom je formovanie dieťaťa, aby bolo šťastné. Pestalozzi, ako predstaviteľ školy ruka – hlava– srdce, šťastie dieťaťa vidí v nekonečnej materskej láske. Môžeme teda konštatovať, že aj v novodobej výchove morálka je základom šťastia.
Trošku skočíme v čase do osvietenského absolutizmu, kde Mária Terézia a I. Ratio Educations (Výchovno-vzdelávací systém Maďarska a partnerských krajín )určili vzdelanie. V podstate panovník bol ten, ktorý prostredníctvom dobre usporiadaného verejného vzdelávania sa staral o blahobyt štátu, o ”verejné šťastie” a osobné uplatnenie poddaných.
Výchova k šťastiu v XIX. a XX. storočí
Kant neverí v pedagogiku eudaimonizmu a utilitarizmu, ktorej stredobodom je šťastie.
Podľa jeho videnia dieťa treba dostať na úroveň čistej morálky a na rozvoj morálnej anatómie. Kant hovorí, že človek je riadený vnútornými morálnymi pravidlami (maximami). Fichte silne oponoval výchove k šťastiu v období osvietenstva. Podľa neho základ pre výchovu tvoria etické zákony nadprirodzeného metafyzického sveta. „Ohľadom svojich povinností konaj vždy podľa svojej najlepšej múdrosti” to znamená „konaj podľa najlepšieho vedomia a svedomia.” (1995, Pukánszky, str. 279)
Fichte si myslel, že sloboda, šťastie, morálka a kultúra sa dajú dosiahnuť výlučne iba prostredníctvom individuálneho úsilia. Hegel, Schleimacher a Herbart takisto vidia základ šťastia v morálke, etike a rodine. V XIX. storočí veľkým úspechom je reformná pedagogika, ktorej predstavitelia Maria Montessori, Adolphe Ferriére, Rudolf Steiner, Helen Parhust, Carleton, W. Wasburne, Peter Petersen, Celestin Freinet podporujú ideál šťastných detí.
„Dieťa je najdokonalejšia bytosť, pretože iba ono samo môže vytvoriť svoju osobnosť. Dušu dieťaťa vieme prirovnať k mäkkému vosku alebo bielemu papieru, kam dieťa samo musí vyryť svoje predstavy.”
Maria Montessori
Reformná pedagogika podporuje intelektuálny – emocionálny – fyzický rozvoj detí vzhľadom na individuálne potreby dieťaťa. Vynikala z predchádzajúcich pohľadov na výchovu svojou špeciálnou pedagogickou metodikou, ktorá uprednostňuje slobodu, učenie sa a sociálne správanie, ako aj poznaním výchovných postupov, ako zaobchádzať s ľuďmi. V XX. storočí sa ďalej zosilňuje prenikanie pedagogických smerov, ktoré predstavujú alternatívnu metodiku a popri cirkevnej morálnej výchove slúžia k šťastiu a uplatneniu sa detí.
XXI. storočie – storočie hľadania šťastia – flow výchovy k šťastiu
V XXI. Storočí sa v pedagogike mieša liberálny, diktátorský a demokratický vzdelávací prístup. Každý rodič si môže vybrať podľa vlastnej potreby, aký typ výchovy pre svoje dieťa preferuje. Neexistujú reálne hranice. Žijeme v „multikultúrnom” svete, a to aj v Maďarsku či na Slovensku. Na naše deti sa valí more informácií, v ktorých nie je jednoduché orientovať sa. Je potrebná pomoc, ideál, rada, ukazovateľ smeru, ozajstný vzor, čo a koho sa oplatí nasledovať. Bez tejto pomoci nájdenie šťastia nie je ľahkou úlohou pre jednoduchého, nezrelého človiečika, čiže pre dieťa.
„Pri výchove dieťaťa netreba rozprávať. Môžeš hovoriť čo len chceš, aj tak nie slovami – ale svojím životom ukážeš príklad.”
András Nyírő
Prameňom šťastia aj v tomto storočí je rodina, v ktorom sa popri rozvoji individuálneho vedomia šťastia objaví aj čistá morálna a etická výchova. Svet XXI. storočia je natoľko uponáhľaný, že veľakrát sa aj rodičia ponáhľajú so svetom, čo prináša so sebou aj problémy: nemáme kvalitný čas na potreby detí, na rozvíjanie ich šťastia, na hry, na spoločné šantenie…. Najlepšia rada, ktorú my rodičia môžeme dať sami sebe je to, keď sa na chvíľu zastavíme, venujeme sa deťom a hráme sa s nimi, čiže dávame sa do stavu „flow”. Či veríte alebo nie – spoločné hry sú najlepším spôsobom na nájdenie a rozvíjanie šťastia, a to nielen pre deti ale aj pre dospelých.
„Všetci by sme chceli, aby naše deti boli šťastné, ale netreba aby boli vždy šťastné. V živote musí byť prítomný aj smútok, a aj v smútku môžeme nájsť pokoj a spravodlivosť. Najlepšie obdobia nemusia byť súčasne aj najšťastnejšími. Sú to skôr tie obdobia, ktoré prežívame v stave „flow”: čas, keď dávame veci do poriadku, čas, ktorý trávime tým, že žijeme.”
Penn Jillette
Pridaj sa aj ty k nášmu programu vyučovania šťastia! >>
Author: Csilla, Hegedűs-Gál
